Mužák s moravským srdcom
Michal Chúpek, folklorista telom i dušou, milovník cestovania a komunikácie s ľuďmi. Ostatný rok prežil v Londýne, bez výraznejšieho dotyku s našim folklórom a kultúrou. Vrátil sa v auguste 2021 a okamžite naskočil do rozbehnutého vlaku koncertov mužskej speváckej skupiny Mužáci Moravia, ktorej je členom od jej vzniku. Na moju prvú otázku: „Ako bolo v Londýne?“, Miško bez váhania odpovedal „Cnelo sa mi za vami.“
Michal pochádza z dediny Prečín na Považí. V miestnej Folklórnej skupine Limbora hrá na heligónke, no jeho dominantou je spev, ktorý sa vyznačuje akousi ľahkosťou v speve vyššie položeného mužského hlasu. Tvrdí, že spev musí byť pre človeka prirodzene melodické rozprávanie. Pochodil mnohé slovenské folklórne slávnosti, učil tancovať deti, stretol veľa zaujímavých osobností, z ktorých niektorí sa stali jeho blízkymi priateľmi, ako sú napríklad folklorista Igor Hraško, speváčky a heligonkárky Lenka a Evka Bacmaňákové, Vlasta Mudríková, muzikant, folklórista a etnológ Peter Obuch, harmonikár skupiny Zbojná Daniel Smolka a ďalší. „Ja som človek prirodzený, bezprostredný, tak ako ma pozná môj brat či sestra, tak ma spozná aj človek na javisku či mimo neho. A práve touto prirodzenosťou by som povedal, že si viem ľudí získať. Dám im len to, čo sám čakám – a to jednoduchú prirodzenosť a rešpekt.“
Po šiestich rokoch účinkovania v Limbore sa rozhodol vyskúšať aj niečo nové. Keďže v ňom koluje slovensko-moravská krv, založil pred piatimi rokmi spolu s partiou nadšencov spevácku skupinu Mužáci Moravia. Ako jediný spomedzi zakladateľov nemal dovtedy priamy kontakt s moravskou piesňou, no keďže jeho mama pochádza z moravského mesta Šternberk, otec i brat Pavol sú muzikanti, nebol pre Michala problém rýchlo sa naučiť nové piesne. „Pre moravskú pieseň musíš mať cit, musíš ho nájsť, a potom to ide samo. To si mi povedal ty na jeden zo spoločných akcií.“ – pripomenie mi a pokračuje: „Akosi ma to začalo samého lákať, začal som sa viac venovať počúvaniu moravských piesní, chodiť na výlety na Moravu, spoznávať viac Moravu do hĺbky. Učarovala mi. Cit pre pieseň som nakoniec aj našiel a napriek tomu ho stále viac hľadám, tak by som charakterizoval moravskú pieseň ako takú. Je to studnica tajomstiev, ktoré sa oplatí odhaľovať.
A ja som rád, že Mužáci Moravia prakticky vsadili na neistotu len preto, že poznali môj hlas. Vložili do mňa dôveru a ja si to vážim a aj preto sa to snažím neustále zhodnocovať.“
Morava. Čo pre teba znamená?
„Morava je pre mňa nielen územie zaujímavých a atraktívnych turistických destinácií. Dalo by sa povedať, že v jednotlivých piesňach ju spoznávam tiež. Tak, ako ľudia jednoducho opisujú prírodu, zvyky, obyčaje, ale aj bežný život či škriepky. Som Slovák a som na to hrdý a som aj Moravák a som za to vďačný. Historicky sme ako národy fungovali spolu, veľa máme spoločného aj dnes, no sú tam aj drobné odlišnosti a to ma láka – objavovať ich a prezentovať ich svetu.“
Je podľa teba dôležité venovať sa udržiavaniu moravských tradícií?
„Samozrejme, že je. Aj keď sa to nezdá, ale informácie posúvané ďalším ľuďom a správna kultúrna výchova mladých nám zaručí, že v budúcnosti kultúra, v tomto prípade moravská, prežije a nestratí svoju identitu. Ako dieťa, som si nevedel predstaviť jeden deň bez toho, aby som nevybehol niekam do dediny pozrieť sa, čo sa kde deje, aby som o niečo neprišiel. Dnes prídu fašiangy, veľkonočné šibačky či hody a mnoho mladých presedí pri počítači, preto je udržiavanie tradícií akútne a nevyhnutné. Sám milujem cestovanie a môžem povedať, že na mojich cestách vidím, ako tradície obohacujú život. V Británii sú takmer všetky kultúry sveta, no napriek tomu, mám pocit, že ľudia sa viac zabávajú pri hodoch niekde na moravskej dedinke. Asi preto, že tá univerzálnosť zabraňuje emócii z tradícií vyjsť na povrch. Udržme si to, čo sa udržať dá, budúcnosť sa nám odmení sama.“
V čom ty vidíš podstatu a osobné obohatenie pri interpretácii moravských piesní?
„Ja by som povedal, že v jednoduchosti, v nej je krása. Jednoduchosť spojená
s precíznosťou, to je presná definícia moravskej pisne. Ak by sme si zobrali mapu Slovenska a Česka a uprostred by sme nakreslili veľké srdce, našli by sme Moravu. A to doslova. Hudbu vnímam ako niečo nadpozemské, na vystúpeniach ľudia zväčša hodnotia spev, ale aj našu schopnosť ich zabaviť. A o to sa snažíme aj v našom zoskupení mužákov. Jedna vec je divák na folklórnom podujatí, iná vec je bežné správanie ľudí. Prvý moment, kedy som sa cítil uvoľnene bol, keď som ako Limborák navštívil Masopustné slávnosti v Rožnove pod Radhoštem. Taká srdečná prirodzenosť z ľudí na mňa doslova vystrelila a ja som sa úplne uvoľnene bavil s hocikým o hocičom, zväčša o hudbe. Častokrát ma aj Limboráci hľadali pri odchode domov, lebo som bol zatúlaný niekde v družnom rozhovore s Moravákom. A priznám sa, rovnaký syndróm mám dodnes, preto aj Mužáci, keď niekam ideme na Moravu, popri vystúpeniach sú väčšinou pokope, no je aj akýmsi pravidlom, že sa nájde jedna zatúlaná ovečka... A ja už sedím v dave divákov a vychutnávam si vystúpenia ostatných, alebo sa niekde s niekým zarozprávam. Cítim sa voľne a slobodne. To mi dáva Morava. Moravská kultúra sa stala súčasťou môjho života, a preto sa jej chcem venovať aj naďalej.“
Si aktívnym nielen v partii mužákov, ale aj v občianskom združení Morava krásna zem, čo ťa ženie vpred?
„Vždy som bol človek abnormálne tvorivý a kreatívny, doma mi často vyčítali, že venujem čas druhým a nie rodine. Svoje nápady somu musel obhajovať predtým, ako boli realizované. Ľudia chceli vedieť, prečo chcem zbierať historické fotografie, publikovať články, vytvárať dekorácie či zúčastňovať sa na speváckych súťažiach. V rámci začlenenia do občianskeho združenia Morava krásna zem, som sa dostal k trochu inému prístupu od ľudí, ktorí síce žijú ako sa povie o dům dál, ale venujú sa Morave a je to na nich poznať. Tu som dostal doslova voľnú ruku. Hoci mám v sebe zakorenený prirodzený strach z odmietnutia, doteraz všetky nápady, ktoré som mal, boli v tomto združení vďačne prijaté a použiteľné. Ľudia mi tu prirodzene veria a fandia, možno je to tým, že ma poznajú, ale mám voľnú ruku a aj to ma veľmi baví. Skladám moravské básne, píšem články o moravských udalostiach, laicky kritizujem náš spev a často utrúsim nejakú poznámku, ako by sa to dalo vylepšiť. Vypočujú ma. Rešpektujú ma. Nerobím to pre pochvalu, no je fajn, keď sa niekde cítim ako ryba vo vode a ľudia ocenia moju snahu.“